Medzi sedmičkami...

19.02.2019 22:00

Dovolili sme si umiestniť skvelý príspevok pána trénera Tomáša Kuťku, zo stránky www.slovakhandball.sk, 

dôvodom je nájdenie niekoľkých paralel uvedených v článku tohto odborníka, veľmi totožných s našimi problémami.

Niektoré myšlienky som podčiarkol, a pridávam, že ani v druhom najväčšom meste na Slovensku, v našich Košiciach, 

žiaľ nemáme ani 5 regulérnych hál na kolektívne športy, pre tradičné športové odvetvia a kluby. Pretože ani náš klub 

s 5 družstvami dievčat v celoštátnej súťaži a stále rastúcou členskou základňou, za 30 rokov svojej existencie nemal 

tak ťažké obdobie čo sa týka priestorov na hru, ako v tejto sezóne. Asi len keď si ju postavíme sami...pretože o stavbe 

haly - hál, jednoduchej koštrukcie, rozmermi vhodnej pre hádzanú, florbal, futsal, a pod. sa v meste ani len nehovorí...škoda.

MEDZI SEDMIČKAMI – KÚZLO DIGITÁLNEHO BABYLONU

Pri prispievaní do tejto rubriky, najskôr v týždňových a neskôr dvojtýždňových intervaloch, som menil témy jednotlivých kapitol, často podľa aktuálnej ponuky v hádzanárskych udalostiach. V poslednom čase som nadobudol dojem, že nech už prinesiem  akúkoľvek tému – či už hodnotenie nejakého podujatia, alebo traktát o hádzanej v Grónsku – vždy sa diskusia k danej téme zvrtne na kritiku SZH za angažovanie zahraničných trénerov. Chlapci, už je to trápne! Často sa hanbím pri predstave, že zahraniční tréneri tieto diskusie sledujú (nehovoriac o hroznej úrovni internetového tlmočenia) a pomaly nadobúdajú pocit, že sa ocitli na periférii civilizovanej spoločnosti, kde vôbec nejde o konštruktívnu kritiku, ale o púhy,  primitívny šovinizmus. Ako človek, ktorý trénoval popredné kluby v Nemecku, Česku, Poľsku, SR i v Rakúsku a počas ďalších sedemnástich rokov na lavičkách viacerých reprezentačných výberov prešiel celý hádzanársky svet, sa k tejto téme naozaj môžem kompetentne vyjadriť. Klamal by som, keby som tvrdil, že som sa na mojich zahraničných štáciách nestretol s prejavmi antipatie.  Medzi ich protagonistami však nikdy nefigurovali uznávaní miestni odborníci! Vo väčšine týchto naozaj menšinových prípadov šlo o xenofóbnych fanúšikov, alebo o neúspešných a zakomplexovaných jedincov, ktorí si chceli leštiť svoje ego na zahraničných kolegoch. Nikdy a nikde som však nezažil takú averziu, s akou sa aj inak slušní a seriózni ľudia v našej hádzanej pozerajú na hádzanárskych ambasádorov, ktorí k nám prišli pomôcť vybudovať jednotnú metodiku tréningu mládeže. To, že sme po množstvách úmrtí popredných slovenských hádzanárskych metodikov ( pričom viacerí uznávaní autori sa už publikovaniu nevenujú) potrebovali metodickú generačnú výmenu  osviežiť zahraničnými odborníkmi, som na tomto mieste už písal. Otvorene priznám aj to, že nie všetci traja zahraniční „misionári“ splnili naše očakávania. Jeden z nich, napriek svojmu prínosu v tvorbe zväzovej metodiky napáchal ako „slon  v porceláne“ viaceré škody, keď svojou povýšeneckou komunikáciou narušil medziľudské vzťahy a znechutil niekoľkých zanietených slovenských kolegov i svoje mladé zverenkyne. Viacerí slovenskí odbornícj (vrátane mňa) mali veľmi vážne výhrady aj ku kvalite jeho koučovania. Zväz na „faux pas“ ale promptne zareagoval a tomuto trénerovi už nepredĺžil zmluvu. Zostávajúci dvaja takéto problémy nemajú. Heine Jensen je skúsený odborník, ktorý viedol aj nemeckú reprezentáciu a na to má nárok jedine tréner s istým medzinárodným kreditom. Mladého, večne usmiateho a empatického Španiela Fernanda Guricha Minu pokladám za spriaznenú dušu. Určite nie preto, že mi počas našej spolupráce v rámci RCH viackrát povedal, že sa od nás starších učí, ale najmä preto, že počas svojej slovenskej misie sa nehrá na majstra sveta, ale svoje účinkovanie vykonáva s nebývalým entuziazmom a nasadením. Sám zdôrazňuje, že kolegov neprišiel komandovať, ale predovšetkým im pomáhať a je hrdý, že može byť súčasťou takéhoto projektu. Keď otec myšlienky regionálnych mládežníckych centier, viceprezident SZH Ernӧ Kelecsényi hovoril o behu na dlhú trať, určite nemyslel celú večnosť. Lebo, ako hovorí hokejový mládežnícky odborník Luděk Bukač jr.:“Ak niekto dostane dobrú funkciu a pekný plat a povie, že na výsledky treba čakať desať rokov, zaváňa to alibizmom.“ Nikto ale nemôže chcieť zázraky po jednej či dvoch sezónach. No je reálny predpoklad, že po dobe, približujúcej sa jednému olympijskému cyklu, by už na produktoch RCH mal byť vidieť istý  kvalitatívny posun.

Fakt je, že slovenská hádzaná zaznamenala doposiaľ najväčší úpadok najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Nielenže nebolo dostatok financií na serióznu prípravu reprezentačných družstiev a tým logicky aj vyrovnanejšiu konfrontáciu so svetovou špičkou, ale trestuhodne sa zanedbal marketing a najmä práca s mládežou. Nárasty členskej základne zaznamenali športy ako florbal, ženský futbal, ženský hokej a športy z americkej proveniencie. Najmä florbal vtrhol razantne do škôl s kompletným výstrojom a skvelou propagáciou a získaval postupne stále väčšie zástupy pohybových talentov z radov mládeže. Počas privatizačnej rabovačky a likvidácii športových objektov utrpela aj veda. Viaceré nové poznatky nás totiž obišli a medzi nimi aj nové objavy o činnosti detského mozgu, ktoré nabúrali niekoľko u nás stále platných mýtov. Napríklad sa ukázalo, že prostredie je často dôležitejšie ako genetická výbava hráča. Za svoje vzali aj staré teórie o nevhodnosti rozvoja sily u mládeže do pätnásť rokov a o intenzite mládežníckeho tréningu. Ukázal sa aj veľký paradox – zakiaľčo súčasná mládež je v porovnaní s tou niekdajšou oveľa horšia vo výsledkoch pohybovej pripravenosti, má naopak  navrch v sebavedomí, samostatnosti i v kognitívnych schopnostiach. To všetko si ale vyžaduje aj výrazné zmeny vo vedení a v organizácii tréningového procesu s mládežou. V niektorom zo svojich minulých príspevkov som písal o tom, že kto chce s dnešnými mladými trénovať zastaranými metódami, jednoducho nedosiahne úspech! Viem, o čom hovorím. Som jedným zo zazmluvnených trénerov RCH a napriek tomu, že v Bratislave máme veľkú fluktuáciu hráčok, skôr sa oslabujeme než posilňujeme, tréningy máme v malých telocvičniach i vonku a občas sa dostaneme do hál regulárnych rozmerov, úspešne konkurujeme vidieckym celkom s vlastnými halami, silnými kádrami, posilňovňami i regeneračnými linkami. A to všetko pri konzekventnom dodržiavaní zväzom predpísanej metodiky! Vlastné kreatívne kvality trénerov  sú bonusom navyše. Národná hrdosť je dobrá i potrebná vec. Objektívne si však musíme priznať, že po veľkých spoločenských zmenách, ktoré nevynechali ani  hádzanú, sme potrebovali impulzy zo zahraničia, lebo až na pár výnimiek, čo si stále udržiavali tesný kontakt s vyspelým hádzanárskym svetom, nám v globále chýbali know how i potrebná odbornosť.                                                                        S príchodom demokracie prišla aj sloboda prejavu (možno už onedlho znovu nebude – ale to je o inom). Mnohí si to vysvetlili po svojom. Demokracia totiž   neznamená, že tesár bude poučovať ortopéda, ako má operovať koleno, alebo urológ bude vysvetľovať murárovi, ako má urobiť „šalung.“ Novozvolený šéf Slovenského olympijského výboru a najnovšie súčasne aj prezident Slovenského olympijského a športového výboru Anton Siekel už krátko po svojom zvolení vyhlásil:“Som hrdý na to, že žijem v demokratickej spoločnosti, kde si každý môže slobodne vyjadriť svoj názor. Ale nezaškodilo by, keby sa každý verejne vyjadroval predovšetkým k tomu, čomu rozumie.“ Týmto trafil kliniec po hlave, pretože keď sa každý chce ku všetkému vyjadrovať, výslednicou je kakofónia pochybných tvrdení, spústa nekompetentných hlúpostí a neuveriteľná záľaha digitálneho smogu. V čase budovania Babylonskej veže ešte o digitalizácii ani nechyrovali, ale tento projekt nevyšiel práve kvôli komunikačným zmätkom…  Najväčšia slovenská tragédia sa premieta v dvoch rovinách. Obe sú špecialitou našich zemepisných šírok. Tá prvá spočíva v tom, že v procese riadenia tvrdo dominuje straníckosť nad odbornosťou. Na stoličkách, patriacich odborníkom, sedia protekční panáci v pekných oblekoch, ktorí s prehnaným pocitom vlastnej dôležitosti brzdia progresívne a potrebné legislatívne procesy. Druhá rovina je oveľa prozaickejšia. Slovensko je malá krajina, kde každý každého pozná a tu sa skrýva fenomén skrytej tolerancie korupcie a protekcionárstva. Často absolútne nejde o kvalitu, ale len o pavučinu zoskupení na základe protekcie a lokálnych, partikulárnych záujmov. A to je veľmi smutné…                                                          Pobavme sa teda, kde vidím ja najväčšie problémy našej hádzanej. Určite nie sú v zahraničných tréneroch. V časopise Playball, kde mám tiež svoju  rubriku, som nedávno písal o genocíde kolektívnych športov na Slovensku. Stále nedoriešené kapitoly v zákone o športe znásobili problémy viacerých klubov v kolektívnych športoch a sme svedkami stále sa množiacich „jóbových správ“ o neslávnom konci slávnych klubov v basketbale, hádzanej i volejbale. Aj naša hádzanárska verejnosť s nevôľou musela strpieť zvesti o ústupe z pozícií ešte nedávnych vicemajstrov Slovenska z Hlohovca a najnovšie aj z Topoľčian. Tomu všetkému už dávnejšie predchádzal zánik niekoľkých významných bášt našej hádzanej, kde buď už oddiel nemajú, alebo sa venujú už len mládeži. Toto sú – žiaľ –  dôsledky ekonomických rošád po zmene spoločenských pomerov, pri ktorých má SZH len málo možností reálne „degeneračné“ tendencie zvrátiť. Na rozdiel od tých, ktorí radi len kritizujú, mám podrobne preštudované stanovy SZH. Sú tu jasne formulované podmienky a ciele a v rámci nich jasné určovanie filozofie a koncepcie činnosti SZH v záujme rozvoja hádzanej. Tu môžem zodpovedne prehlásiť, že na súčasnej „genocíde“ kolektívnych športov na Slovensku nesie náš hádzanársky zväz len minimálny podiel viny. Jeho možnosti sú obmedzené a viacmenej odsunuté do roviny lobistického pôsobenia. Smerom hore ide o ovplyvnenie legislatívnych procesov na doriešenie štátnej stratégie riadenia vrcholového športu. Tu sa čaká nielen na „poukazy,“ ktoré majú byť kľúčovou náplňou štátneho tajomníka ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu, olympionika Jozefa Gӧncziho, ale aj presvedčivejšie vízie o financovaní klubov a významnejších daňových odpisov ochotných mecenášov kultúry a športu. Ďalší lobing smeruje k regionálnym inštanciám, ktoré by mali viacej pomôcť s infraštruktúrou. V halách  byť nápomocní pri krytí réžie tréningového procesu (nájomné, energie) a pri budovaní nových objektov treba zosúladiť požiadavky viacerých kolektívnych športov (napríklad volejbalisti musia mať v hale strop vo výške najmenej deväť metrov ap.). Zväzu sa v spolupráci s Maďarmi podarilo vylobovať organizáciu vrcholového podujatia, v údajoch  diváckych návštev na kvalifikačných zápasoch   patrí Slovensko medzi päticu najúspešnejších štátov (tesne za najväčšími hádzanárskymi veľmocami), naštartovanie projektu RCH sa úspešne zbavuje detských chorôb a napreduje, darí sa utlmovať tendenciu v znižovaní členov a podmienky pre prípravu celkov slovenskej reprezentácie ešte nikdy v histórii slovenskej hádzanej neboli také kvalitné. U seniorských celkov nijako nezaostávajú za štandardmi svetovej špičky a u mládeže ešte nikdy nebola taká početnosť a organizácia pravidelných reprezentačných zrazov. Za týchto okolností je personifikácia problémov našej hádzanej, ktorá je permanentne u kritikov spájaná s angažovaním zahraničných koučov totálne scestná a úplne mimo misu. Nie, zahraniční tréneri určite nie sú brzdou nášho napredovania, práve naopak. V spolupráci, ale i tvorivej konfrontácii s nimi aj u nás rastú trénerské osobnosti budúcnosti ako sú napríklad Pčola, Beňadik, Vikartovský a ďalší, medzi nimi množstvo nadaných žien – tréneriek. Niektoré z nich som trénoval a aj preto viem, že tieto „kočky“ na to majú a naša hádzaná bude mať z nich osoh. To, že niektoré veľké talenty odchádzajú už v mladom veku do zahraničia, nie je „zásluhou“ trénerov, ale celkového poňatia výchovy, kvalitnejším konkurenčným prostredím a podobne. Opäť v tejto súvislosti zacitujem slová mládežníckeho trénera Bukača, ktoré platia aj pre hádzanú:“U nás (myslí sa Česko a Slovensko – pozn.T.K.) nemáme takú členskú základňu a tým ani konkurenčné prostredie, ktoré by donútilo najlepších tvrdšie na sebe pracovať a preto je ich odchod medzi kvalitnejších spoluhráčov v náročnejších súťažiach v zahraničí logický.“                                                                               V našej demokracii má každý slobodnú voľbu nakladať so situáciou v hádzanej podľa vlastného uváženia, Niekto zoberie družstvo a vytiahne ho z dolnej časti tabuľky medzi medailistov, niekto tomuto procesu pomáha z pozície rozhodcu, funkcionára, rodiča, alebo pozitívne naladeného, zapáleného fanúšika. Iný zasa ukája svoju obsedantnú potrebu ku všetkému sa vyjadrovať a „poctivo“ buduje babylonskú vežu tristného balastu a mlátenia prázdnej slamy…                                        Keď ešte neexistoval „fejsbúk“ dozvedeli sme sa napríklad z textov nádherných piesní Jiřího Suchého, že k obedu mal „knedlíky se zelím, se zelím kyselým“ a že mu „k svátku přišel gratulovat Olda“ a so sebou mu priniesol peknú „reprodukci od Marolda.“ Som už asi naozaj starý a možno aj trochu sentimentálny. Preto v tejto chvíli udeľujem pomyselnú „medailu za statočnosť“ každému, kto tento môj dlhý text dočítal až sem. Nechcel som sa v ňom nikoho dotknúť, ani nikoho moralizovať. Len – ako vlastne vždy – podeliť sa so skúsenosťami a pobaviť.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: SITA